Čokoľvek sa v mojom živote dialo, vždy som sa orientovala na svoju postavu. Neviem, čím to bolo. Nikdy som nebola človek, ktorý je vyslovene štíhly, čiže som sa len málokedy sústreďovala na to, že som štíhla a že nemusím jesť. Odkedy som prišla do puberty, stále som sa len obviňovala a mala som nervy za každý jeden koláč, ktorý som zjedla. Takže je asi jasné, ako som sa tvárila. Vždy, keď som niečo zjedla, musela som sa ovládať, aby som to zo seba nešla hneď aj vyvrátiť. Asi to nebolo niečo, za čo by som sa mala hanbiť a bolo jasné, že mnohé dievčatá a aj ženy majú podobný problém. Ja som však odmietala byť definovaná ako bulimička. Nechcela som si ubližovať. Preto som vedela, že sa musím rozhodnúť inak.
Niečo pre seba urob. To bola veta, ktorá mi bola jasná a podľa ktorej som sa chcela riadiť. Predsa len, niektoré veci proste chcú len to, aby človek chcel. Dáva zmysel to, čo hovorím? Možno ani veľmi nie, ale podstatné je to, že mne samotnej to zmysel dáva. Preto som šťastná za to, že môžem postupovať aj naďalej podľa seba. To však neznamenalo, že sa vo svojom živote nebudem musieť niečoho vzdať. Tak to ale funguje.
A mne bolo jasné, že ak sa niečoho musím vzdať, tak je to jednoznačne moja strava, ktorá teda nebola bohvieaká. Áno, človek si povie, že jedlo predsa nie je niečo, čo by bolo vyslovene zle. Ale potom si uvedomíte, že je to v podstate 80% vášho tela a toho, ako vaše telo vyzerá. A zrazu je to hneď jasnejšie, však? Teraz sa však pozrite na to, ako to naozaj vyzerá a ako vy naozaj vyzeráte. Nemusíte sa báť, keď budete robiť všetko preto, aby veci fungovali v prvom rade podľa vás. Takže, keď sa rozhodnete, držte sa toho. Ja som sa rozhodla, že mi pomôže proteinova dieta a musím povedať, že som urobila najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Preto som šťastná, že to presne takto je.